ceduľka ,,v Rekonštrukcii” ti o mne nič nepovie!

Plný života bežíš za mnou do dvora,

unikám ti pod maskou ducha v zrkadle.

Kvapky dažďa padajú na suchú prériu,

ty si v kasíne, ja brázdim mokré ulice.

Klaviristka hrá ôsmu sériu,

moje mokasíny prešli kaluží blata tisíce.

Speváčke v kasíne akordy vyhrávajú,

noty jej piesne sú v mojom srdci.

Pri tej piesni všetci zaspávajú,

no ty už snívaš o zajtrajšom slnci.

Keď si myslíš, že už nemôže byť horšie,

nerob melodramatické gestá, nehádž klobúky!

Zjaví sa neznáma na chvíľu dlhšie,

úprimne dúfajúc, že všetko ti pôjde od ruky.

Otvorí dvere do kasína,

nehľadiac na zábrany.

Náš príbeh sa začína,

neznámu našiel neznámy.

vznútra čarovná lutna vyhráva.

Rukavice s dierkou, štvorlístok pod límcom,

maškarný ples, ozýva sa vrava.

Harlekín ti neotvorí okno, Kolombína!

Škľabí sa odtienkami grimasy.

Znepokojuje ťa krehkosť vetvičky vavrína,

nečakaj, kým zatiahne závesy!

Vločky ti už striebria vlasy,

malý fénix z lesa medzi nimi kľučkuje.

Nepýtaj sa, čo ak asi, valčík si Harlekín s tebou nezatancuje.

Slávik k tebe meluzínou doletí,

vznášajúc sa ďalej preskočí borovice.

Jeho spev sa odráža na horskom úpätí,

pokús sa odlepiť od okennej živice!

Nad palácom svieti nočná hviezda,

rozbehni sa naproti kŕdľu vrán.

Možno ťa nevpustí do svojho hniezda,

možno ti otvorí okno dokorán… 2006

starček a starenka ním ruka v ruke kráčajú.

Nevyruší ich klopot smutnej dámy s hranostajom,

pavučinky babieho leta im dlane povrázkom spájajú.

Fialový klobúk jej skryl úsmev v tôni,

túži prestrihnúť všetky pavučinky záhady.

Jej klopítkavky smerujú ku gaštanovej vôni,

do tej závojom opradenej záhrady.

Nočné výpravy do archívov plných jabloní,

všade latinské slová neviditeľným atramentom napísané.

Medzi ľuďmi sa ako víla chvíľu zavlní,

občas sa stratí ako srnka, má to vyrátané.

Opar hôr sa dvíha k jej duši,

skrýva sa medzi lianami.

Večerné zore pochybností ju nerozruší,

odfúkne ho vetrík diaľami.

Mapa pokladu je bez vyznačenej trasy

a cestu musí nájsť sama.

Svätojánske mušky jej sadajú na vlasy,

no nevzdáva sa, naša dáma.

Pod starým dubom nájde tvora,

striebristá hriva, beží za ním, už sa nebojí.

V žilách jej prúdi krv, životná metafora,

jednorožec jej rohom všetky rany zahojí. 2006

smrtke už sánka cvaká.

Skončilo to pri falošnom náboji,

prečo je len láska taká.

Bezsenné noci, bolesť, plač,

výčitkami kupovala u pápeža odpustky.

Aký to má všetko zmysel, nač?

Nabudúce pred šitím nezabudne náprstky.

Omámená kúzlom preliezala plot,

keď jeho oči spievali sladkú serenádu.

Čas sa v tej sekunde skladal z nôt,

len nikdy neprešvihnúť tú parádu.

Otvorili sa opäť dvierka na pražskom orloji,

mal si správnym smerom namierený šíp,

no nechal si ma stáť tam samu v závoji.

Viem, každá bytosť sa dopúšťa chýb.

Lievikom sa ti prekvapkával život,

videl si len seba, prachy, žúrky, flám,…

Z ulity ti trčal Pinochiov chobot,

cítila som to, len si hlavu nedolám!

Chcel si sa ukryť ráno v pražskom orloji,

no aj tak si bol pre mňa otvorená kniha.

Skúšala som ti dodať odvahu v konvoji,

rumenec a tvoje oči ťa vždy prezradili, chyba!

Neustále nestíhaš, stále ti niečo chýba,

nevieš sa zastaviť, nevidíš rozkvitnutú jar vôkol seba.

Z bystrého potoka už odplávala ryba,

želám ti všetko dobré, zároveň tak ti treba!

V tomto čase pre slovo ,,my” neexistuje hniezdo,

plávam si v oceáne a ty si zavretý vo fľaške.

Možno raz obaja zájdeme na rovnaké miesto,

možno raz odstrelená zátka bude ležať na taške.

divožienka si červenou stužkou zapletá vrkoče.

Každý si niekedy pripadá neuveriteľne bosý,

omrznuté palce nevedia nájsť papuče.

Pomaly vrážaš do koreňov zúfalý,

na nohách sa ti zjavujú zelené modriny.

Tichá ránhojička ti ich zocelí.

Odhodlane kráčaš vpred, spoznávaš výšiny.

Na chrbte ma vezie starý dromedár,

obláčiky hmly mi češú vlasy.

,,Zažiari niekedy kasyopea, pán hvezdár?”

Mraštiac obočie mi pošepne:,,Asi.”

Oáza sa náhle stala púšť,

džungľa s palmami mi už nestačí.

Začínam si uvedomovať každú húšť,

je nato jednoduchá odpoveď: Muž.

Orient, satén, maľované minarety v ráme,

tvoj život palác, tisíc a jedna noc.

Neviem, či ma zbadáš v háreme,

ani Šeherezáda nemá toľkú moc.

Túžim ti nasypať pod vankúš kávové zrná,

moje ruky sú každý večer samý atrament.

Saténové myšlienky skrývam tunikou zahalená,

fakíri márne hľadajú k mečom element.

Turban ti rozmotávajú zaklínači hadov,

arabské tance, mešita mystiky, žiadna vada.

Keď pôjdeš oproti, potoč hlavou,

a nezabudni ma osloviť menom Šeherezáda.

morská voda sa jej valila spod modrých rias.

Pri západe slnka na zázrak čakala,

sirény v potopených koráboch strácali hlas.

Jedným ránom nastal prudký zlom,

biele perly sa rozkotúľali po parkete.

Vo vlasoch mušľová spona s cesnakom,

hriešne flamenco s ním tancovala po balete.

S modrookým anjelom, čo sa vyhýbal krížu,

zatiaľ čo z pavučiniek klopkala svätená voda.

Keď zbadal, že jej kvapky mu srdce lížu,

zmizol jeho odraz v zrkadle lorda.

Zdvorilé gestá. bozkávanie rukavice,

démonickým pohľadom hľadal miesto bolesti.

Vyceril zuby ala pijavice,

vysával červené kvapky radosti

Zúrivý príboj vrátil zakliatym sirénam hlas,

biela morská soľ jej ošetrí plavé jazvy.

Cesnakovú sponu mu hodila na rozlúčku včas,

odplávala s delfínmi hľadajúc nové výzvy.